Biodynamický prístup v kraniosakrálnej terapii sa historicky vyvinul z osteopatickej vetvy medicíny v priebehu posledných 100 rokov a postupne dostal podobu samostatnej terapeutickej práce.
Táto časť je zameraná na osobnosti, ktorých objavy tvoria hlavné a charakteristické piliere tejto terapeutickej práce. Každý z nich pri svojej práci postupoval podľa sebe vlastnému prístupu a podľa životnej situácie, v ktorej sa práve nachádzal. Čo však mali spoločné bola dôvera vo vlastnú skúsenosť, prežitok a úprimná zvedavosť. Svoju otvorenosť si udržali napriek tomu, že v tom čase rozšírená línia medicíny používala iné prístupy a metódy.
Andrew Taylor Still
A. T. Still (1828-1917) bol zakladateľ osteopatickej medicíny.
Andrew Taylor Still, zakladateľ osteopatie
Still bol všeobecný lekár, pracoval počas americkej občianskej vojny aj ako chirurg, bol aj konštruktér strojov, ich vynálezca a zlepšovateľ. S veľkým zápalom študoval ľudskú anatómiu, pričom tvrdil, že forma a funkcia sú v tele úzko späté.
Still vnímal veľkú podobnosť medzi ľudským telom a vysoko komplexným strojom, ktorý funguje ako jednotka, a ktorý funguje dobre, ak je dobre vyladený. Každá časť stroja, aby dobre fungoval, by mala mať svoje správne miesto, pohyb a ”mazanie”. Still nadobudol presvedčenie, že schopnosť tela vyliečiť sa samo sa významne zlepší, ak sa napravia nezrovnalosti v jeho štruktúre. Kľúčom k úspechu podľa neho bolo, nájsť a napraviť tie časti tela, ktorých poloha, pohyb, voľnosť sa odlišujú od normálneho fyziologického stavu, pretože zlá poloha a nefyziologický pohyb bráni voľnému toku krvi a priechodnosti nervových spojení v tele.
Na nápravu používal manipulatívne metódy. Propagoval preventívnu medicínu a hlásil sa k filozofii, že lekári by mali liečiť pacienta a nie chorobu. V roku 1892 založil American School of Osteopathy, z ktorej sa neskôr stala Kirksville College of Osteopathic Medicine v rámci A. T. Still University of Health Sciences, v meste Kirksville, v americkom štáte Missouri.
William Graner Sutherland
W. G. Sutherland (1873-1954) bol študentom osteopatie u A. T. Stilla.
William Garner Sutherland
Keď sa zaoberal otázkou, akú funkciu má tvar spánkovej kosti, uvedomil si, ako sa tvarom podobá na žiabre ryby. Táto kosť je na okraji svojej šupine podobnej časti skosená a v tom mieste prekrýva temennú kosť (latinsky sutura sqamosa). Predpokladajúc, že forma a funkcia sú v tele úzko späté, napadlo ho, že by to mohlo poukazovať na podobný pohyb, ako vykonávajú žiabre, keď ryba dýcha. Po bližšom skúmaní všetkých kostí lebky nadobudol presvedčenie, že sú uspôsobené na vzájomný pohyb. V tom čase to bola revolučná myšlienka, pretože v západnom anatomickom svete, na rozdiel od škôl vychádzajúcich z ruskej alebo talianskej literatúry, v tom čase panovalo presvedčenie, že kosti lebky v dospelosti zrastajú a teda nie sú schopné vzájomného pohybu.
Sutherland ďalej študoval pohyb kostí lebky. Na tento účel si zhotovil zariadenia podobné helme, ktoré mu dovoľovali nastavovať rôzny tlak na rôzne časti hlavy a blokovať tak do určitej miery pohyb jednotlivých kostí. Experimenty robil na sebe, aby bola jeho skúsenosť priama a nie sprostredkovaná. Predpokladal, že ak sú kosti pevne zrastené, nemalo by to mať na neho žiaden vplyv. Pri prvom experimente takmer stratil vedomie. Jeho žena zaznamenala významné zmeny osobnosti a podráždenie. Zažíval tiež bolesti hlavy a problémy s koordináciou v závislosti od veľkosti aplikovaného tlaku. Tieto testy ukázali, že ak je pohyb lebečných kostí blokovaný, objavujú sa po celom tele rôzne symptómy. Tieto symptómy môžu mať charakter fyziologických zmien, zmien emočného stavu alebo aj zmeny na úrovni kognitívnych schopností.
Sutherland svojimi pokusmi potvrdil, že kosti lebky sa hýbu, a že tento pohyb súvisí s fungovaním celého tela. Zároveň zistil, že kosti lebky spolu s krížovou kosťou sa správajú ako jeden systém prepojený membránami chrániacimi mozog a miechu. Od tohoto poznania sa odvíja neskorší názov kraniosakrálna terapia, ktorý vznikol spojením latinských názvov dvoch anatomických častí systému, ktorý Sutherland popísal a to: cranium – lebka a os sacrum – kosť krížová.
Sutherland sa zaoberal otázkou čo vyvoláva pohyb kostí. Na základe svojho dlhodobého výskumu sformuloval definíciu primárneho respiračného mechanizmu, ktorá popisuje pohyby kostí lebky, chrbtice a krížovej kosti, mozgových membrán a fluktuáciu mozgovo-miešneho moku obmývajúceho mozog a miechu. Predstavil to nielen ako koncept, ale ako vnútorný pohyb, ktorý je základným prejavom života vôbec. Navyše ukázal, ako sa dá tento jav využiť v rukách skúseného lekára. Svoj objav nazval osteopatiou v kraniálnom poli (anglicky Osteopathy in cranial field). Pri výbere názvu pozorovanej neznámej energie, sa nechal inšpirovať veršom z Biblie, knihy Genesis: “Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života” (Gen 2,7).
Sutherland bol presvedčený, že pohyby tkanív a tekutín v tele sú prejavom Dychu života na rôznych úrovniach ľudskej existencie. Namiesto naprávania pohybov kostí tvrdil, že je omnoho efektívnejšie byť v kontakte s Dychom života a jeho potenciou, čiže tým, čo je na pozadí týchto prejavov. Biodynamický prístup v kraniosakrálnej terapii je založený na tomto poznaní a pracuje s biodynamickými silami zdravia, ktoré sa nachádzajú aj na pozadí každého symptómu.
Sutherlandovi sa počas jeho života nepodarilo dosiahnuť náležité ocenenie svojej práce, hoci bol úspešný pri ošetrovaní pacientov s najrôznejšími druhmi chorôb a často aj takými, u ktorých iný doktori neuspeli. Kraniálnu osteopatiu dostali do popredia až jeho študenti, medzi inými Harold Ives Magoun a Rollin E. Becker.