Nástroje

Zdroje

Zdroj je pre človeka niečo, čo mu pomáha skľudniť myseľ, uvoľniť napätie v tele, usadiť sa v sebe a cítiť sa tak dobre. Rovnako mu ale môže poskytnúť podporu, povzbudenie, motiváciu, keď sa cíti vyčerpaný alebo utlmený. Bhadrena Tschumi Gemin a Kavi Gemin (2010a) definujú zdroj ako “Čokoľvek, čo pomáha človeku udržať si vedomie seba samého a vlastnú integritu tvárou v tvár rušivému vplyvu.” (Tschumi Gemin, Gemin 2010a:6.1) Ďalej v texte to inými slovami opisujú ako niečo, o čo sa môžeme oprieť, alebo čo nám poskytne pocit pevnej pôdy pod nohami, keď je toho už na nás veľa.

Podpora zdroja sa teda môže prejavovať na rôznych úrovniach ľudskej existencie:

• Na fyzickej úrovni zdroj napomáha regenerácii síl zo stavov fyzického vypätia a stresu. Povzbudzuje činnosť parasympatickej vetvy autonómneho nervového systému, čo vedie k povzbudeniu trávenia a dopĺňanie energetických zásob tela.
• Na emočnej úrovni zdroj napomáha udržovať emočnú rovnováhu. Zlepšuje tak sebaistotu, flexibilitu, hravosť, kreativitu, schopnosť empatie a schopnosť zazrieť aj iné možnosti a spôsoby.
• Na mentálnej úrovni zdroj pomáha udržať koncentráciu, nasmerovať energiu na dosiahnutie želaného výsledku.
• Na duchovnej úrovni zdroj pomáha pri získavaní motivácie, odvahy a odhodlania sa žiť život tak, aby sme mali pocit naplnenia vnútorného volania.

Zdroje nám pomáhajú získať odstup od náročnej situácie. Tú potom dokážeme pozorovať miesto toho, aby sme sa do nej nechali vtiahnuť. Pri vtiahnutí do diania okolo seba strácame orientáciu, máme pocit bez východiska, ohrozenia a reagujeme podvedome. Pri pozorovaní sme v kontakte so svojim stabilným a bezpečným zázemím, odkiaľ máme prehľad nad možnými riešeniami. Vďaka tomu sa situácia stáva znesiteľnejšou, získavame orientáciu a môžeme si vedome vybrať, čo bude náš ďalší krok. Ako ale ďalej Tschumi Gemin a Gemin (2010a) uvádzajú, zdroje nám pomáhajú viac, ako len sa preniesť cez aktuálne problémy a uvedomiť si, kým sme sa stali počas našej histórie. Pomáhajú nám nadviazať kontakt s tým, kto skutočne sme, s našim vnútorným Zdrojom.

Každý človek má zdroje, a vždy má aj voľbu, či a nakoľko si ich uvedomuje, a nakoľko využíva ich podporu. Odkrývanie zdrojov a prehlbovanie kontaktu s nimi využívajú rôzne terapeutické prístupy, napríklad pri práci s traumami a je dôležitým prvkom pomoci aj v rámci kraniosakrálnej práce. Prínosom podporného a rešpektujúceho prístupu pri práci s kraniosakrálnou biodynamikou je v tomto svetle to, že v situácii bezpečia a dostatku zdrojov sa môžu otvoriť a vyriešiť aj hlbšie témy. Ľudský organizmus ten proces sám iniciuje, podľa vlastných preferencií, keď príde vhodná chvíľa. Privádza ho to bližšie k plnosti prejavov života a je prirodzené, že to využije. Prvotný tvorivý zámer života sa tak môže lepšie manifestovať.

Tschumi Gemin a Gemin (2010a) rozlišujú zdroje vonkajšie a vnútorné.

• Vonkajšie zdroje sú spojené so zážitkom v určitom prostredí. Môžu to byť ľudia, miesta, veci alebo činnosti, ktoré nás podporujú, poskytujú priestor na spočinutie, dodávajú energiu a spájajú sa pocitom bezpečia. Môže to byť:
  • priateľ, rodina, komunita, domáce zviera…
  • konkrétne miesto alebo druh miesta v prírode – pri mori, v lese…
  • obľúbená činnosť, niečo, čo nám prináša radosť – pohyb, čítanie, tvorivá práca…
  • veci, ktoré nám robia naozaj dobre – obľúbený šperk, oblečenie, dobré jedlo, spomienka…
  • postava z knihy filmu, ktorá nám dodávala silu, keď sme boli malí.

• Vnútorné zdroje sú vnútorné stavy ako napríklad:
  • miesto v tele, ktoré vnímame ako príjemné, teplé, bezpečné, ako miesto, kde sme doma…
  • spomienka, ktorá spôsobí, že se cítime šťastní,
  • viera alebo presvedčenie, ktoré nás posilňuje, ako napríklad: “nech sa deje v mojom živote čokoľvek, vždy sa niečo vďaka tomu naučím”,
  • pocit celistvosti, pocit sily, životná skúsenosť uzemnenia,
  • dôvera, kľud, prijatie, zmierenie, láska, vďačnosť…

Vzťahové pole

Jedným z najdôležitejších faktorov prispievajúcich k priebehu terapie je kvalita priestoru a vzťahu medzi klientom a terapeutom. Tento priestor sa v terminológii Kraniosakrálnej biodynamiky nazýva Vzťahové pole.
Klient má počas terapeutického stretnutia k dispozícii neutrálny priestor, v ktorom sa od neho neočakáva spĺňanie nejakých noriem, tabuliek alebo predstáv. Ideálne, zažíva priestor s atmosférou prijatia takého, aký v tej chvíli je, so všetkými svojimi slabosťami, starosťami a trápeniami. Často je to veľmi odlišná skúsenosť oproti tej z každodenného života.

Ďalším dôležitým prvkom vzťahového poľa je orientácia. Tá zahŕňa vonkajšiu orientáciu, ako napríklad zoznámenie sa so samotným priestorom, kde sa bude terapia odohrávať, hraníc toho, čo sa môže počas sedenia odohrávať a ako a čo budú spolu komunikovať klient a terapeut počas sedenia. Podobne terapeut napomáha aj orientácii vnútorných procesov svojou prítomnosťou tu a teraz v priestore a v čase, svojím ukotvením a pozornosťou orientovanou na prejavy zdravia. Klientov systém sa vďaka tomu môže a s dôverou ustáliť a usadiť v poskytnutom priestore, ako keď sa kapitán lode bezpečne plaví pomedzi útesy vďaka majáku na brehu.

Neutrálny priestor, prijatie a orientácia napomáhajú vo vytváraní pocitu bezpečia. Bezpečie je zásadná podmienka na to, aby sa klient mohol vôbec dotknúť citlivých tém, ktoré sú v jadre trápenia, s ktorým prichádza, a aby liečivé procesy mohli slobodne rozbehnúť želaným smerom. Dokonca, s pocitom bezpečia a dostatkom energie klientov sa organizmus prirodzene sám snaží o vyriešenie zadržiavaných tém, čiže chce dospieť do nového stavu rovnováhy, ale s menšou energetickou náročnosťou.

Evaluácia

Vzhľadom k tomu, že sa biodynamika nezameriava na hľadanie problému, nehľadá a neposkytuje hodnotenie stavu klienta vo forme diagnózy. Avšak terapeut sa počas svojej práce potrebuje rozhodovať, aké kroky zvolí počas konkrétneho sedenia. V biodynamickej praxi je zdrojom informácií terapeuta evaluácia, ktorá zahŕňa pozorovanie niekoľkých parametrov.

Normálny stav

Bhadrena Tschumi Gemim uviedla, že každý živý organizmus pozná svoj základný bod nastavenia, východiskový stav, do ktorého sa vracia po odznení vonkajšieho stimulu. Normálny stav nie je vyjadrený ako štatistický priemer a nie je ani normou. Je to prirodzený stav celistvosti a jednoty organizmu. Napriek tomu, že normálny stav má spoločné črty, je individuálny. Vo všeobecnosti je sprevádzaný pocitom relatívneho skľudnenia a uvoľnenia. Najskôr aj preto dostal v biodynamickej terminológii tento stav názov Neutrál.

Jedným z pozorovaných parametrov je proces, akým sa organizmus dostáva do Neutrálu. To, či sa do toho stavu organizmus vie vrátiť, a spôsob akým sa k nemu vracia, vypovedá o tom, nakoľko sú mu prístupné sily zdravia. Z hľadiska priebehu a výsledku terapie je táto schopnosť dôležitá. Ak sa človek vie vrátiť k Neutrálu, vypovedá to o jeho vitalite, flexibilite a o tom, že vie spracovať a integrovať svoje zážitky a skúsenosti1.

Kvalita tekutinového tela

Ľudské telo je z veľkej časti zložené z vody vo forme rôznych tekutín. U dospelého človeka je to okolo 60% telesnej hmotnosti. Sú to napríklad vnútrobunková tekutina – cytoplazma – 40% (z toho je cca 30 % v mäkkých a 10 % v tvrdých tkanivách), medzibunková tekutina – cca 15 %, tekutina cievneho systému – lymfa, krv – 5%. Medzi ďalšie patrí tekutina v priestore medzi trecími plochami kĺbov – sinovia, mozgovo-miešna tekutina – likvor a serózna tekutina – peritoneálna, pleurálna, perikardiálna. V biodynamickej praxi sa tekutinový aspekt alebo tekutinová zložka tela sa hovorí skrátene Tekutinové telo.

Pri evaluácii palpačne pozorujeme, aké iné fyzikálne kvality sú spojené tekutinou v tele – napríklad hustota, viskozita, homogenita, voľnosť pohybu či samotný pohyb tekutín. Telesné tekutiny prestupujú tkanivá a bunkové membrány. Je to nevyhnutná súčasť fungovania látkovej výmeny a metabolizmu tela. Stav tkanív, ich voľnosť, priechodnosť ale aj úroveň toxicity v organizme sa prejavuje na pozorovaných vlastnostiach tekutín v tele a ich pohybe. Výmena látok, metabolizmus a detoxikácia nemôžu optimálne fungovať v častiach tela s obmedzeným pohybom tekutín.

Vitalita

Vitalita predstavuje životnú silu, fyzickú aj intelektuálnu sviežosť, ale aj kapacitu žiť, rásť a vyvíjať sa.
Ak musí organizmus kompenzovať príliš veľa vonkajších síl, spotrebúva na to veľa zo svojej životnej energie. Navyše, ak trvá taký stav dlhšiu dobu, môže sa taký človek cítiť bez energie, dlhodobo vyčerpaný, bez motivácie, bez radosti zo života a môžu sa k tomu pridať aj iné zdravotné problémy alebo iná forma fyzickej alebo duševnej nepohody. Jeho vitalita, schopnosť poradiť si s ďalšími životnými výzvami, je slabá. Hovoríme, že veľa potencie, životnej energie organizmu, je viazanej v podobe kompenzačných síl.

Orientácia

Biodynamické sily zdravia sú neustále prítomné a vďaka nim je ľudské telo ako živý organizmus neustále vo vývoji. Ako spomína Franklyn Sills (1997), je to neutíchajúci proces tvorenia. Tieto sily prinášajú do procesu aj informáciu o orientácii. Prvým prejavom tejto informácie je os, ktorá sa kontexte biodynamiky nazýva Stredová línia. Vďaka nej získavajú procesy v tele orientáciu v priestore. Podľa nej sa orientujú fyziologické procesy a ale aj rast a vývoj fyzického tela. Úroveň spojenia so Stredovou líniou teda vypovedá, nakoľko sú procesy v organizme vedené touto silou, nakoľko je ich energia nasmerovaná tým správnym smerom a nakoľko je medzi nimi ten správny súbeh.

Vplyv Stredovej línie sa na fyzickej úrovni prejaví prvý krát okolo 14-teho dňa vývoja embrya, vo forme primitívneho prúžku. Jeho smer rozhoduje o tom, kde bude mať embryo hlavu a kde nohy. Pozdĺž Stredovej línie nej sa postupne vyvíjajú stavce chrbtice a neurálna trubica s miechou. Chrbtica sa nakoniec počas ďalšieho vývoja stáva hlavným oporným pilierom pre všetky ostatné štruktúry tela. Takže, hoci Stredová línia samotná nie je fyzickou štruktúrou, nakoniec je chrbtica fyzickou reprezentáciou tento osi.

Spojenie so Stredovou líniou, touto orientujúcou silou, nám zároveň dáva aj vnútorný pocit orientácie v prostredí. Vnem vystredenia sa prejavuje nielen ako orientácia v priestore, ale aj ako orientácia v udalostiach, ktoré nás v prostredí stretávajú. Kontakt so Stredovou líniou sa tiež prejavuje ako schopnosť nestratiť sa v zmenách, ktorými nás prostredie podnecuje.

Orientácia ako taká je podstatná podmienka nášho vlastného pocitu bezpečia v prítomnom okamihu, ale aj v celkovom prežitku bezpečia a dôvery v živote.

Neutrál

Ľudské telo samo seba generuje, opravuje a udržuje vo vzťahu k stimulom pochádzajúcim z vonkajšieho a z vnútorného prostredia. Telo sa teda sústavne snaží udržať rovnováhu medzi “ja” a tým ostatným. Toto je proces, akým si telo udržuje svoju neutralitu vo vzťahu k prostrediu. Tento proces zahŕňa celé telo a jeho fyziológiu.

Napríklad, situácia ohrozenia života vyžaduje aktiváciu systémov na podporu akcie, čiže uvoľnenie energetických zásob tela, zvýšený prísun kyslíka, zbystrenie zmyslov a zvýšenie svalového tonusu. Toto predstavuje zmenu vo fyziológii tela. Akonáhle však ohrozenie pominie, telo sa môže vrátiť uvoľniť, znížiť svoju spotrebu energie a kyslíka, a namiesto toho sa vrátiť k procesom trávenia a ukladania energetických zásob a regenerácii.

Neutrál sa tiež dá rozumieť ako “základný bod nastavenia, z ktorého telo vychádza, a ku ktorému sa vracia po odoznení exogénnych alebo endogénnych stimulov1.” Nie je až také dôležité, či je to jeden konkrétny bod, ale skôr to, či má telo ako systém schopnosť sa do toho pokojného stavu opäť vrátiť a či obmedzená úroveň stimulácie v ňom vyvolá relatívne obmedzenú úroveň reakcie. Napríklad, ak nízka stimulácie vyvoláva vysokú úroveň reakcie, znamená to, že tento organizmus zažíva nejakú výzvu. Rovnako môže byť zahltený, ak vysoká úroveň stimulácie nevyvoláva žiadnu reakciu. “Schopnosť tela vrátiť sa späť do neutrálu je základom koherencie a odráža jeho schopnosť integrovať informácie2.”

Stav Neutrálu sa dotýka celej bytosti. Charakterizovať ho preto treba na viacerých úrovniach ľudskej existencie:

• Na fyziologickej úrovni si vstupom do Neutrálu telo spomína na svoju tekutinovú povahu a presúva sa od hustoty a inercie k tekutosti, akoby sa menilo na jednoliatu kvapku protoplazmy. Metabolické procesy prebiehajú v tele v tekutinách. Je preto prirodzené, že stav Neutrálu podporuje metabolizmus.
• V stave Neutrálu dochádza ďalej k regulácii autonómneho nervového systému. Ten má na starosti riadenie procesov, ktoré nevieme vedome ovplyvniť ako je napríklad trávenie, peristaltika, srdečný tep. Tieto zmeny sa dajú ilustrovať na zázname premenlivosti srdečného tepu spolu s dychom (HRV).
  

  HRV záznam pred vstupom do Neutrálu (Adamčík 2014:26)

  Obrázok ilustruje veľký rozsah premenlivosti hodnôt srdečného tepu a aj ich nepravidelnosť pred vstupom do Neutrálu v stave s aktivácie sympatickej vetvy autonómneho nervového systému (ANS).

  

  HRV záznam po vstupe do Neutrálu (Adamčík 2014:27)

  Na ďalšom obrázku naopak vidieť zmenu po vstupe do Neutrálu spočívajúcu v zmenšení rozsahu zmien hodnôt srdečného tepu a zároveň aj v ich pravidelnosti v súlade s dychom, v stave prevládania aktivity parasympatickej vetvy ANS. Zlepšuje sa súdržnosť (anglicky coherence) alebo inak spolupráca v rámci vegetatívneho nervového systému.

• V neposlednom rade môže stav Neutrálu dotknúť aj centrálneho nervového systému a viesť k úprave jeho aktivity smerom k väčšej rovnováhe a súdržnosti. Príliš aktivovaný človek môže zažiť skľudnenie a oddych. Naopak, ak sa niekto cíti utlmený, môže zažiť nárast energie, pozornosti a motivácie niečo robiť. Tieto zmeny sa dajú ilustrovať na záznamoch úrovní mozgových vĺn (EEG).
  

  EEG záznam z pravej hemisféry počas vstupu do Neutrálu a návrate z neho; Delta – bordová, Alfa – modrá, Beta 2 – červená, SMR – tyrkysová (Adamčík 2014:23)

  Obrázky ilustrujú zmenu pomerov mozgových vĺn počas procesu vstupu do Neutrálu v stave s otvorenými očami a následne návrat k bežnej mozgovej činnosti. Jozef Adamčík (2014) výsledok merania hodnotí ako prechod k rozšírenému vedomiu a jemnejšiemu vnímaniu bez analyzujúcej aktivity mozgu (Alfa), pozornosťou obrátenou smerom von bez motorickej aktivity (SMR), zrýchľovaniu jeho aktivity (Delta), no zároveň znižovaniu nervového napätia (Beta 2). Je to stav maximálnej pozornosti a prítomnosti s minimálnou spotrebou energie, čo môžeme prirovnať k mačke striehnucej na myš.

• Na mentálnej úrovni prináša Neutrál väčšiu odolnosť a otvorenosť. Neutrál napomáha obnoviť kontakt s vlastným telom a precíteniu tela ako celku. Zlepšené vnímanie a pozornosť k vlastným fyzickým pocitom napomáha uvedomení si prítomnej chvíle, čo je veľmi nápomocné pri získaní pocitu dôvery a bezpečia.

Primárna respirácia

Primárnou respiráciou pomenoval William G. Sutherland súbor jemných nahmatateľných pohybov v ľudskom organizme, ktoré sú podobne cyklické ako dýchanie. Prívlastok primárna (alebo inak prvotná) jej dal preto, lebo sa vo vývoji človeka objavuje skôr ako dych, odchádza neskôr ako dych, nedá sa ovládať vôľou, nie je riadená inými procesmi, ale je vyvolaná životnou silou – Dychom života.
Sutherland, ako žiak zakladateľa osteopatie Andrew T. Stilla, spočiatku svojho výskumu primárnu respiráciu pozoroval ako pohyb tkanív a tekutín zahrnutých v kraniosakrálnom systéme. Do mechanizmu primárnej respirácie zahrnul tekutiny a štruktúry nachádzajúce sa vo vnútri tvrdej mozgovej pleny (dura mater): mozog, miecha, mozgovomiešny mok a všetky štruktúry, ktoré sú naň priamo napojené: krížová kosť a kosti lebečnej bázy a klenby. V tomto systéme pomenoval 5 vzájomne prepojených aspektov primárnej respirácie:

1. Prirodzenú fluktuáciu mozgovomiešneho moku,
2. Prirodzenú motilitu (energetické dýchanie) mozgu a miechy,
3. Pohyb systému durálnych membrán mozgu (recipročná tenzná membrána),
4. Vzájomný kĺbny pohyb kraniálnych kostí, a
5. Nevedomý pohyb krížovej kosti medzi panvovými kosťami.

Sutherland ďalej zistil, že primárna respirácia môže slúžiť ako diagnostický a aj ako terapeutický nástroj. Obmedzenie niektorého z množiny pohybov mu poskytovalo informáciu o stave systému. Ak objavil nejaké napätia alebo kompresie v tkanivách, na nápravu stavu používal biomechanické techniky. Tieto zahŕňajú použitie malej sily na testovanie pohybu, uvoľnenie tkaniva, dekompresiu lebečných švov. V podstate išlo o manipulatívne techniky, pretože ich cieľom bolo znovunastolenie stavu ideálneho pohybu. Toto jeho poznanie je dodnes súčasťou viacerých prístupov, ako napríklad kraniálnej osteopatie, alebo biomechanického prístupu v kraniosakrálnej terapii, ktorú neskôr spopularizoval John E. Upledger pod názvom kraniosakrálna terapia.

Postupom času Surtherland rozšíril koncept primárnej respirácie. Do popredia jeho pozornosti sa stále viac dostávali biodynamické sily, ktoré sú nadradené pohybu tkanív a tekutín. Tieto sily, ako pole ťahajú mobilitu (vzájomné pohyby) a motilitu (energetické dýchanie) tkanív a fluktuáciu tekutín. Sú priamo vyvolané pôsobením Dychu života, tvorivého životného princípu, a sú preto prítomné aj v prípade, keď je ich pohyb z nejakého historického dôvodu obmedzený a nezávisí na stave mysle alebo na emočnom stave človeka. Toto jeho poznanie stojí na začiatku vzniku kraniosakrálnej biodynamiky, v ktorej objavovaní pokračovali jeho nasledovníci.

Kraniálny rytmický impulz

V rámci kraniosakrálnej biodynamiky sa označenie kraniálny rytmický impulz (anglicky Cranial rytmic impulse/CRI) používa na jeden z prejavov Dychu života. Je to ten pohyb tkanív a tekutín, ktorý mal na mysli Sutherland, keď prvý krát definoval primárnu respiráciu. Kraniálny rytmický impulz je cyklický jav s frekvenciou 6-14 cyklov za minútu. Podoba kraniálneho impulzu súvisia s históriou človeka, prežívanými emóciami, myšlienkami a množstvom energie, ktorú musí organizmus vynaložiť na kompenzáciu stimulov z prostredia.

Keby sme mali kraniálny rytmický impulz k niečomu prirovnať, bol by podobný vlne na hladine oceánu. Na povrchu oceánu sa môže striedať búrka s pekným počasím, avšak v hĺbke oceánu sa bez zmeny rozprestiera jeho pokoj ako aj sila jeho prílivu a odlivu. Terapeut kraniosakrálnej biodynamiky môže vnímať aj tento aspekt, avšak z hľadiska terapeutického nemá pre neho praktický význam. Biodynamika upriamuje pozornosť na ďalším dvom prejavom Dychu života, ktoré sú bližšie k Zdroju.

Príliv v tekutinovom tele

Príliv v tekutinovom tele (anglicky Fluid tide) je relatívne stabilný jav, pôsobiaci ako sila zjednocujúca všetky tekutiny v tele do jedného objemu, ktoré sa v biodynamike nazýva tekutinové telo. Frekvencia jeho pohybu je 1-3 cykly za minútu. Keby sme mali Príliv v tekutinovom tele k niečomu prirovnať, potom je podobný vzdúvaniu sa a ustupovaniu vôd oceánu v rámci prílivu a odlivu. Je to jav, ktorý prebieha naprieč celým oceánom a dýcha objemom jeho vody.

Tento nástroj evaluácie je zároveň aj terapeutickým nástrojom. Z hľadiska evaluácie sledujeme, ako sa prejavuje účinok sily prílivu na jednotlivých častiach štruktúr tela. Napríklad sa dá pozorovať, nakoľko sú tieto časti v súlade s jednotou tela a v spojení so stredovou líniou, čiže s prvotnou orientáciou. Ďalej sa dá pozorovať, nakoľko v nich môžu telesné tekutiny voľne cirkulovať, čo môže naznačovať niečo o kvalite bunkového metabolizmu v daných tkanivách.

Z terapeutického hľadiska je možné podporiť túto silu, aby sa jej podarilo preorganizovať štruktúru, uvoľniť jej vzorec. Často to býva spojené s vnemami vymývania a rozpúšťania tuhých častí, alebo rozťahovania komprimovaných oblastí. Inokedy to môže mať podobu preorientovania napäťového vzorca, v ktorom sú navzájom zamknuté prídavné a kompenzačné sily tela, do nulovej polohy, kedy môže dôjsť k ich definitívnemu uvoľneniu.

Dlhý príliv

Dlhý príliv (anglicky Long tide) je absolútne stabilný, najhlbší a ničím neovplyvniteľný prejav Dychu života. Jeho vnem je ako mohutný vietor, ktorý prestupuje štruktúry, tekutiny a celý priestor. Prináša potenciu pre uskutočnenie prechodov, zmien v živote a nastolenie jednoty s pôvodným tvorivým plánom Života. Perióda jeho pohybu je 100 sekúnd.

Tento nástroj evaluácie sa dá použiť aj ako terapeutický nástroj. Z hľadiska evaluácie sledujeme, ako sa prejavuje účinok tejto sily v tele. Podľa jeho reakcií sa dá usúdiť, nakoľko je organizmus v spojení a dýcha so svojim zdrojom. Z terapeutického hľadiska môžeme podporiť prenos energie a vďaka nej napríklad podnietenie metabolických procesov potrebných na oživenie alebo prechod do iného životného stavu. Ďalej môže pomôcť pri prežiarení a uvoľnení veľmi starých napäťových vzorcov, ktoré môžu byť za dlhší čas zabudované do štruktúry kostí.

Referencie primárnej respirácie

• Sutherland bol hlboko veriacim kresťanom. Pri výbere názvu pre hlavnú tvorivú silu zdravia bol inšpirovaný kresťanskou tradíciou, podľa ktorej oživil Boh človeka po jeho stvorení dychom života.
• Tibetské medicínske texty spomínajú Vietor vtelenia.
• Indická medicína – Ayurvéda spomína Pránu (v sanskrite dych), ktorá predstavuje prúdenie životnej energie a rôzne telesné Vaju (v sanskrite vánok).

Domnievam sa, že hoci tieto označenia vznikali v iných časových aj geografických súradniciach a kultúrnych kontextoch, spoločný pri nich je práve skúsenosť aspektami primárnej respirácie.

Prítomnosť primárnej respirácie bola niekoľko krát potvrdená aj vedeckými metódami:

• Prvou známou vedeckou prácou popisujúcou mozog, membrány, lebečné kosti, ich pohyb a cirkuláciu cerebrospinálneho moku, bola práca švédskeho mysliteľa, teológa a všestranného vedca Emmanuela Swedenborga (1688-1772).
• Ďalšou vedeckou prácou, potvrdzujúcou primárnu respiráciu cez pohyby lebečných kostí bol test Sutherlanda na sebe samom. Použil pri ňom zariadenia podobné helme, ktorými rôznou silou prítlaku blokoval rôzne lebečné kosti proti možnému pohybu a pozoroval účinky. Dokázal, že kosti sa hýbu, a že ak sa im v tom zabráni, človek zažíva rôzne symptómy po celom tele. Tieto symptómy môžu mať charakter fyziologických zmien, zmien emočného stavu alebo aj zmeny na úrovni kognitívnych schopností.
• V roku 1954 vznikol na University of Pennsylvania film o výsledkoch výskumu biológa Williama Seifritza, dokumentujúci prítomnosť Dlhého prílivu vo veľmi jednoduchom organizme – plesni menom vápenatka mnohohlavá (latinsky physarum polycephalum).
  Vápenatka je masa tekutej protoplazmy s voľnými bunkový jadrami bez bunkových membrán. Seifritz (1954) zistil, že jadrá v protoplazme prúdia jedným smerom a potom späť, pričom perióda cyklu je zhodná s periódou Dlhého prílivu, t.j. 100 sekúnd. Ďalej zistil, že pri aplikácii anestetika sa ich pohyb zastaví, no po odoznení jeho účinkov nepokračuje tam, kde skončil, ale pokračuje v takej fáze, akoby nebol nikdy prestal.
  

  Priebeh pohybu v protoplazme pri aplikácii anestetika; ANESTHESIA – začiatok aplikácie, RECOVERY – koniec aplikácie (Seifritz 1954, prevzaté z filmu)

  Usúdil preto, že zdroj toho pohybu leží mimo samotného organizmu a keby sme poznali jeho pôvod, priblížili by sme sa k pochopeniu samotného života.

• V roku 1970, pozoroval Upledger (1970) pri operácii krku, zreteľný, pravidelný pohyb durálnej trubice (tvrdej membrány, ktorá obklopuje a chráni miechu). Na základe tejto skúsenosti objavil dielo Sutherlanda a jeho prvotnú definíciu primárnej respirácie.

Dynamický kľud

Ako spomína Franklyn Sills (2011), priamy zážitok Dychu života je ťažké opísať, no “človek zažíva žiaru, ktorá mu otvára srdce, milujúcu láskavosť a súcit, pocit veľkého priestoru a mieru, hlbokú lásku a vzájomnú prepojenosť” (Sills 2011:13). Ako však ďalej píše: “Priama prítomnosť Dychu života nie je každodenným klinickým zážitkom. Objavuje sa ako stav milosti a ten sa nedá nijako ovládať ani manipulovať.” (Sills 2011:13)

Tento stav sa v kraniosakrálnej biodynamike nazýva stav Dynamického kľudu. Tento môže priniesť zážitok obrovského presvetleného priestoru, ktorý je zároveň absolútne bezpečný a pocit jednoty s týmto priestorom. Je to veľký priestor a bez pohybu, no zároveň je plný hlbokého pokoja, 100% prítomnosti, nekonečnej životnej energie a jej možností. Je to asi ako byť v oku hurikánu. Dynamický kľud je veľký spirituálny zážitok, lebo nás privádza k podstate našej existencie. V tomto stave sa organizmus vracia k svojmu originálnemu projektu, ktorý James Jealous nazval Originálna matrica a reorganizuje sa podľa nej. Tento proces má hlboký záber a môže napomôcť zásadnej zmene vo fungovaní organizmu.